peterneznamy

Myslíte si, že každá jazyková škola, s ktorou ste sa v živote stretli, je len nevinnou inštitúciou, za ktorou sa neskrýva nič iné ako neškodná výuka cudzieho jazyka? Obávam sa, že nasledujúcimi riadkami Vás vyvediem z omylu…

V čase, keď som skončil vysokoškolské štúdium, podobne ako väčšina čerstvých absolventov, som čelil problematickej situácií na slovenskom trhu práce. Alebo povedané inak a jednoducho: kde a ako si nájsť čo najskôr prácu? A tak som prešiel procesom, ktorým prechádza každý nezamestnaný: 1. vyhľadávanie pracovných ponúk na nete; 2. následné písanie žiadostí, životopisov a motivačných listov a v prípade, že som niekoho z personalistov zaujal, prichádza fáza č. 3.pracovné pohovory. Po takmer roku hľadanie trvalého zamestnania, som bol tak najmenej 10 km za hranicou zúfalstva. Nemá zmysel to viac popisovať. Myšlienky a pocity, ktoré človek v danej situácií prekonáva, pochopí len ten, kto to zažil. A tomu to skutočne približovať nemusím. Keďže som bol relatívne zdatný v cudzom jazyku, veľmi často som sa hlásil na rozličné pozície, pri ktorých sa vyžadovala pokročilá úroveň daného jazyka. Tak som si raz poslal žiadosť na pozíciu učiteľa v istej súkromnej jazykovej škole v hlavnom meste. Zavolali ma na pohovor. Úsmevy 2 mladých žien vykonávajúcich pohovor od ucha po ucho. Všade prítomné propagačné materiály plné veselých pestrofarebných obrázkov,  jednoduchosťou svojich motívov evokujúce až čosi detsky infantilné. Alebo inak: tou jednoduchosťou kamuflujúce čosi „pod povrchom“, čo by malo zostať radšej skryté.

Spoločne s ponúknutou pozíciou mi bolo vysvetlené, že súčasťou tejto práce je úvodné školenie, t.j. príprava na to, ako si predstavujú, aby sa na ich hodinách učilo. Zároveň ma informovali, že toto školenie nie je platené, teda, že počas neho, keďže takto sa pripravujúci budúci učiteľ, ešte reálne neučí, nie je ani vyplácaný. Už to bol bod, v ktorom som sa mal otočiť a odísť. Každá firma predsa novému zamestnancovi platí už aj počas úvodného školenia. Samozrejme, že nie plnú výšku príjmu, ale aspoň niečo na prežitie. No táto jazyková škola nemala s nevyplácaním žiadny problém. Napriek tomuto, som sa vtedy rozhodol v školení pokračovať. V prípade, že si náhodou kladiete otázku „ako môže byť niekto taký hlúpy, že pristúpi na podobné podmienky?“, upriamujem pozornosť čitateľa na úvod článku, kde spomínam, že v danom období, som si prácu hľadal už skoro rok. Zúfalstvo je veľmi silná motivácia. A moje zúfalstvo z nezamestnanosti a túžba konečne mať prácu, bolo taká veľká, že som sa rozhodol pokračovať. Školenie trvalo takmer 3 mesiace, počas ktorých mi nikto nezaplatil ani cent.

Súčasťou tohto úvodného „tréningu“ bolo aj dvojtýždňové školenie v akejsi centrále tejto jazykovej školy v zahraničí. Náklady spojené s ubytovaním a samotným školiacim kurzom, hradila jazyková škola. Cestovanie a jedlo som si už musel zaplatiť sám. Toto školenie a zážitky s ním spojené by vydali na samostatný článok. Za zmienku stojí napr. to, že len proces vykonávania tzv. prezenčky študentov v úvodnej časti vyučovacej hodiny, nás nútili vykonávať najmenej 20x. A to každého uchádzača osobitne. Keď som do krajiny na školenie pricestoval, daná inštitúcia mne a ďalšiemu adeptovi poslala na stanicu človeka, ktorý nás mal zaviesť na ubytovňu. Cestou som sa pýtal, na jeho pôsobenie v jazykovke, ako aj na samotného riaditeľa, ktorý so mnou pred školením komunikoval prostredníctvom e-mailov a na to, aký vôbec je. Budem jeho odpoveď citovať: „Ivan, to je proste Boh!“, odvetil až s hrôzostrašnou posvätnou úctou v hlase. To bol 2. bod, v ktorom som sa mal otočiť a radšej utiecť. No neurobil som to. Tak veľmi som totiž už chcel prácu.

Aby si čitateľ nemyslel, že ho názvom článku len zavádzam, v nasledujúcej časti článku sa budem venovať popisom bodov, v ktorých sa táto jazyková škola (viac ako) podobá sekte:

• Interná prezentácia

Samotní prevádzkovatelia inštitúcie, či už tej slovenskej alebo zahraničnej, sa príslušnosťou k renomovanej zahraničnej sekte, netaja. Sami od seba vám o nej hovoriť nezačnú, ale ak sa ich nato spýtate, prikývnu, že je to pravda. Zakladateľ ich inštitúcie, ako aj výukovej metódy, patril k známym členom zahraničného náboženského zoskupenia, ktoré na Slovensku nie je evidované ako štátom registrovaná cirkev a patrí teda len medzi sekty. Pochopiteľne, že sa tento fakt snažia následne prevádzkovatelia inštitúcie zahrať elegantne do taktu s tým, že medzi inými, patria k príslušníkom sekty aj známy herci a herečky, prípadne, že vôbec nie je dôležité, kto v čo verí, ale či dokáže človeka naučiť cudzí jazyk.

• Nevysvetliteľné zvláštnosti

Raz, ešte počas prípravných školení na vykonávanie samotného vyučovania cudzieho jazyka, som dostal dosť silnú chrípku. Keďže som bol malátny, mal som zvýšenú teplotu(cca 38°C), kašeľ  a vôbec všetky prejavy typické pre infekčné chrípkové ochorenie, logicky som chcel zostať aspoň pár dní doma. Moja šéfka a spoluzakladateľka danej jazykovej školy mi to však nedovolila. Vraj by ma nemal kto zastúpiť. Bolo to pomerne skoro po tom, čo som už reálne začal pomáhať pri výuke na skutočnom jazykovom kurze formou tzv. “asistencie”. V praxi to znamenalo, že som vlastne na kurze s viac ako 8 študentmi, fungoval ako učiteľ č. 2. Preto som sa bál, že by ma mohli upodozrievať z toho, že sa ulievam a následne vyhodiť. Nadopovaný liekmi proti chrípke som sa teda vybral do práce. Samotný fakt, že som musel ísť do práce chorý, by podľa mňa až taký výnimočný nebol. Nebol som prvý, ani posledný človek, ktorého jeho zamestnávateľ jednoducho donútil ísť do práce napriek chorobe. To, čo ma však zarážalo bolo to, že moja supervízorka a zároveň vedúca kurzu, na ktorom som vykonával pozíciu spomínaného „asistenta“, sa absolútne nestarala o to, že som v škole zdrojom nákazy pre jej študentov. Keď som pred 1.hodinou konštatoval, že sa vôbec necítim dobre, moja šéfka mi povedala nech sa postavím. Následne ukazovala na rozličné predmety v kancelárií, ktorých som sa mal dotýkať. Keď som sa logicky spýtal, načo je to dobré, agresívne odvrkla so slovami: „nechaj si svoje blbé poznámky a rob, čo ti vravím!“. Nepýtajte sa ma prečo, ale poslúchol som ju. Pripíšte to tomu, že som bol napoly v chrípkovom delíriu, v ktorom som skutočne nemal energiu „bojovať s veternými mlynmi“ jej sektárskeho zmýšľania a zároveň tomu, čo som spomínal už skôr. Chcel som proste prácu, a preto som chcel pokiaľ možno, čo najmenej odporovať môjmu vedúcemu, ktorým ona, bohužiaľ bola. Chodil som teda po kancelárií (bolo to niečo ako kabinet pre učiteľov) a dotýkal som sa tých predmetov, na ktoré práve ukázala. Po asi 15 predmetoch, mi však znovu došla trpezlivosť, pričom som jej už dôrazne povedal, že ak mi nepovie, aký to má zmysel, nehodlám v tom pokračovať. Na to odvetila, že pri podobnej aktivite by som vraj mal prestať myslieť na príznaky choroby vďaka tomu, že sa sústredím na zadané inštrukcie – teda spomínané chodenie a dotýkanie sa určených predmetov. Musím sa priznať, že som v živote zažil skutočne len málo takých podivuhodných vecí, ako túto skúsenosť. Dodnes neviem, čo presne si mám o tom myslieť.

Okrem uvedeného, všeobecne, v celej jazykovej škole vládla zvláštna averzia voči západnej medicíne a hlavne tabletkám. Pomerne známu a na internete rozbujnenú konšpiračnú teóriu, podľa ktorej sme v podstate všetci potenciálnym zdrojom príjmov pre farmaceutické spoločnosti(o ktorej netvrdím, že je celkom nepravdivá), som videl v tejto práci nafúknutú do nadpozemských rozmerov. Keď som sa zúčastnil vyššie popisovaného učiteľského školenia v zahraničí, na pozvánke, ktorú som dostal e-mailom, bolo uvedené nasledovné, že je nevyhnutné, aby sa účastníci kurzu počas trvania kurzu vyhýbali alkoholu a dodrživali riadny spánkový režim, čo je ešte pochopiteľné. Ďalej sa napr. v pozvánke uvádzalo, že počas kurzu sa nemajú brať antibiotiká, aspirín, sedatíva, či iné lekárske povzbudzujúce prostriedky. Organizátori taktiež žiadali, aby prípadné užívanie liekov, účastníci kurzu oznámili.

…keď som následne odpísal, že kvôli silnej sennej nádche, musím minimálne počas istých mesiacov určité lieky užívať, bolo mi odpísané, že to berú na vedomie. Avšak už samotný fakt, že niekto chce presne vedieť, aké lieky človek užíva, mi pripadá byť nanajvýš zvláštny a zasahujúci do súkromia.

Podobne s opovrhnutím sa na mňa dívali aj vtedy, keď som si raz, v čase, keď som už učil na Slovensku, chcel dať tabletku od bolesti. Podotýkam, že keď nemusím, tak predovšetkým lieky od bolesti, do seba určite hádzať nezvyknem, pokým to nie je ozaj nevyhnutné. V ich výrazoch tváre sa vtedy zračilo silné opovrhnutie. Následne mi ponúkli nejaké alternatívne tablety, ktoré mali vraj obsahovať draslík a údajne zdravšiu náhradu toho, čo obsahuje bežná tabletka od bolesti. Lieky som si od nich zobral, ale neužil som ich. Vlastne som vtedy neužil už radšej žiadny liek, pričom vyučovaciu hodinu, som pretrpel s bolesťami. To odsúdenie v tvári viacerých ľudí okolo Vás len preto, že chcete utíšiť svoju bolesť, ma v tej chvíli dostatočne odradilo. Podobný zážitok by som neprial nikomu.

Prípravný kurz

Ďalší z 3 kurzov, ktoré som ako začínajúci učiteľ, musel absolvovať trval 3 dni. Spravidla sme na ňom pracovali vo dvojiciach. Keďže trval 3 dni, pokúsim sa vyzdvihnúť len jeho „najzaujímavejšie“ časti.

V globále, ako človek, ktorý prečítal nejednu knihu o totalitných režimoch a sile propagandy,  môžem konštatovať, že uvedené praktiky mi skutočne pripomínali vymývanie mozgu v pravom zmysle slova. Opakovanie niektorých „formúl“, ktoré sme boli nútení nášmu partnerovi opakovať niekoľko desiatok minút v kuse ako mantru, pripomínalo zaklínanie z detských rozprávkových knižiek.  Zmyslom pre 1 z dvojice vždy bolo, nenechať sa podobným “zaklínaním” vyviesť z miery, respektíve reagovať tak, ako si to inštruktorky predstavovali…teda, ak som to pravda pochopil správne. Musím úprimne povedať, že som si celé 3 dni v podstate nonstop opakoval v hlave 1 a tú istú otázku: ako môže niekto za podobnú 3dňovú blbosť brať niekoľko stoviek €, keď existujú ľudia, ktorí zarábajú ťažkou prácou ledva 3€ na hodinu? Kurz som si chvalabohu aspoň sám neplatil. Bola to jedna z mála veci, ktoré platila jazykovka. Kurzu sa zúčastnilo asi 16 ľudí, pričom 3 z nás boli budúci učitelia, ďalší 2-3 boli oduševnení nadšenci kurzu. Jednou z nich bola aj istá vedúca nemenovanej firmy, ktorá na kurz prinútila (počas víkendu), prísť svojich zamestnancov(odhadujem 8-10). Niektorí z nich mi v slabej chvíľke medzi 4 očami povedali, že síce nemajú nadriadenou vyslovene prikázané sa kurzu zúčastniť, avšak, keď sa ho nezúčastnili rok dozadu, následne v zamestnaní aktívne pociťovali psychický nátlak, ktorý vraj nemohol byť spôsobený ničím iným, ako faktom, že sa ich nadriadenej, inak nadšenej účastníčke kurzu, nepáčilo, že sa na jej „odporúčanie“ spomínaného kurzu nezúčastnili. Preto radšej obetovali piatok a 2 dni voľna cez víkend a kurz pretrpeli. Aby sa im takpovediac v zamestnaní „ľahšie dýchalo“. Celkovo môžem povedať, že spomínané opakovanie „mantier“ na kurze v podobe 1členných viet, ktoré neraz trvalo aj desiatky minút, otriaslo psychikou aj najsilnejších ľudí. Na konci 3.dňa kurzu som sa cítil, ako keby zo mňa niekto moju psychickú energiu, doslova vysal. Podobné dojmy mali aj ďalší ľudia, s ktorými som sa po kurze rozprával. Len spomínaný 2-3 nadšenci sa zdali byť a na vrchole síl.  Tiež sa považujem za človeka, ktorý má takpovediac „vlastnú hlavu“, ale musím úprimne povedať, že neviem, ako by som „vyzeral“ a hlavne premýšľal, keby daný kurz trval, povedzme, týždeň. A radšej to ani vedieť nechcem…

• Zavádzajúce informácie a klamstvá

Na čo nikdy nezabudnem, boli informácie týkajúce sa platového ohodnotenia, ktoré v prípade, že budem učiť plných 6 dni týždni(vrátane v soboty) malo dosiahnuť podľa slov nadriadených až 1000€. V prípade, že by som učil len tzv. dlhé dni, počas ktorých sa učilo doobeda a potom až v podvečer, čo bolo 3x týždenne, mala byť mzda okolo 600 – 700€. Moja mzda nikdy nepresiahla hranicu 450€, a to podotýkam pred zaplatením všetkých výdavkov spojených s dochádzaním do práce, ako aj zdravotného poistenia, keďže práca bola realizovaná výhradne na živnosť a živnostníci si na Slovensku musia zdravotné poistenie hradiť sami.

• Obťažovanie bývalých členov aj po ich odchode

Ešte niekoľko mesiacov po odchode z jazykovej školy, som opakovane dostával e-maily, v ktorých jedna zo zakladateliek nástojila na tom, aby som sa osobne dostavil do sídla jazykovky a podpísal zmluvu, v ktorej sa okrem iného uvádzalo, že 2 roky po odchode z tejto jazykovej školy, nebudem nikde učiť cudzí jazyk, a to nielen ich metódou ale učiť daný cudzí jazyk akokoľvek a kdekoľvek. Veď si to len predstavte: to je ako keby učiteľ odišiel trebárs zo základnej školy z nejakých osobných dôvodov, pričom by niekto trval na tom, aby najbližšie 2 roky nikde neučil…

• „Rodinné“ prostredie

V jazykovej škole prakticky každý každého nejako poznal. Napr. školiace kurzy pre budúcich učiteľov(teda aj pre mňa) realizovala matka jednej zo zakladateliek jazykovej školy. Takisto sa so zakladateľkami dôverne poznal aj recepčný, človek majúci na starosti marketing, či väčšina učiteľov. Keď nad tým tam premýšľam, je v celku zvláštne, že do svojich radov prijímajú aj ľudí mimo tohto „rodinkovo-kartelového“ okruhu.

• Permanentný nábor nových členov

Hoci sa(v čase, keď som tam pracoval) jednalo o firmu, kde celkovo pracovalo 8 ľudí plus pár brigádnikov, ktorí pravidelne roznášali letáky, prakticky permanentne hľadali nových ľudí na pozíciu učiteľov. Dokonca aj vo chvíľach, keď bolo viac ako evidentné, že nám klesol počet študentov a tým pádom aj dostupných financií. A napriek tomu, kolotoč hľadania nových pracovných síl šiel na plné obrátky, ako keby sa jednalo o nadnárodnú korporáciu, ktorá zamestnáva tisícky pracovníkov. Som si istý, že s trochou námahy, by sa dala kdesi na portáloch sprostredkujúcich hľadanie zamestnania, nájsť nejaká ich pracovná ponuka na voľnú pozíciu učiteľa, aj teraz. Poslednú ponuku od nich na post učiteľa som videl na nete ešte minulý mesiac.

• Umenie eufemizmu

Raz, keď som sa pripravoval na vyučovaciu hodinu, všimol som si, že na nástenke v kancelárií visel zoznam učiteľov. Okrem mien, v tom čase súčasných zamestnancov(celkovo 4), tak boli aj 3 mená ľudí, ktoré mi nič nevraveli. Logicky som sa preto spýtal svojich nadriadených, kto sú tí ľudia a prečo som sa ešte s nimi nestretol. Na to mi bolo povedané, že sa jedná o už bývalých zamestnancov, ktorí „už medzi nami nie sú“. Keď som sa spýtal prečo už „medzi nami nie sú“, dostal som odpoveď podobne eufemistického razenia: „vybrali si v živote inú cestu“… O počte ľudí, ktorí sa tam vystriedali ešte pred tým alebo potom, čo z nástenky zmizli dané mená, sa možno len domnievať…

Okrem toho, že som v jazykovke po uplynutí spomínaných 3 mesiacoch robil tzv. „asistenta“,teda vlastne učiteľa č. 2 na kurze, kde bolo často aj vyše 10 ľudí a 1 učiteľ sa tam všetkým študentom venovať nedokázal, som mal už aj vlastný kurz. Bohužiaľ len s 3 ľuďmi. Podľa toho aj vyzerala moja výplata. Jednoducho čím menej ľudí učiteľ v súkromnej jazykovke učí, tým menší má plat. Preto som sa logicky asi po 2 mesiacoch spýtal svojej nadriadenej, či by som nemohol dostať aj kurz s väčším počtom ľudí, keďže z cca 300€ mesačne v čistom(v centre Bratislavy) sa dalo vyžiť len dosť ťažko. Opäť raz jej prišli vhod spomínané hádankové eufemizmy. Na otázku o kurze s väčším počtom ľudí mi odvetila: „Ide o to, že keď si budeš veriť, že dokážeš odučiť kurz s 20 ľuďmi, tak sa ti na kurz skutočne tých 20 ľudí aj nahlási. Ty si ich musíš pritiahnuť“. Mimochodom pod slovom „pritiahnuť“ podľa mňa v jej poňatí, myslela čosi ako „pritiahnuť si“ ich svojou vierou alebo myšlienkami, prípadne inými astrálnymi bludmi, ktorým zrejme verila a asi aj verí. Samo o sebe, keď má človek prakticky stále potrebu hovoriť v podobných hádankovo-eufemistických drístoch, naznačuje to, že niečo nebude v poriadku. Vtedy som to tak však nevnímal. Chcel som jednoducho konečne prácu.

• Finančný parazitizmus na vlastných zamestnancoch  známy aj ako tzv. „lemon system“

Za celé moje pôsobenie v tejto inštitúcií, čo bolo takmer presne 6 mesiacov, som zarobil niečo cez 1000€  = dokopy za všetkých 6 mesiacov, keďže prvé 3 mesiace, ako som spomínal vyššie, táto jazykovka neplatí uchádzačovi o zamestnanie nič odôvodňujúc to tým, že zatiaľ ešte nie je produktívnym učiteľom a len sa zaúča. Pritom moje výdavky túto hodnotu cca o 100 dokonca presiahli. (Výdavky:  dochádzanie, strava, výdavky spojené s vyššie spomínaným školením v zahraničí, formálne oblečenie, na ktorom jedna zo zakladateliek absolútne trvala). Odvtedy sa v duchu pýtam: je normálne, aby človek po 6 odpracovaných mesiacoch v zamestnaní viac minul, ako zarobil….? Odpoveď: áno je, ak máte to „šťastie“, že pracujete, v sekte!

Z finančných dôvodov zanechala svoje pôsobenie v tejto inštitúcií aj žena, ktorá sa na pozíciu učiteľky pripravovala na školiacich kurzoch spolu so mnou. Takisto jej vychádzalo, že po finančnej stránke, dokonca išla do mínusu.

• Výhradne pozitívny imidž

Od svojich študentov si vždy začas pýtajú písomnú recenziu. Tie negatívne však zo svojej stránky, ako aj z akéhosi „návštevného katalógu“, starostlivo odfiltrujú. Vždy uvidíte hlavne tie pozitívne. Aj nájsť čo i len neutrálnu recenziu, je podľa mňa nadľudský výkon.

A samozrejme letáčiky! Tie Vám strčia do ruky kde len môžu. Množstvo ich letákov, ktoré nájdete porozhadzované po meste, prípadne zastrčené za stieračmi áut, či v poštových schránkach, by upchalo aj mestskú kanalizáciu. Roznášanie letákov spravidla zveria násťročným deťom. Robia to z 2 dôvodov: 13-14, či 15ročné decko jednak zoberie akúkoľvek prácu, ak si ňou zarobí, čo i len pár drobných, ale predovšetkým, podľa mňa, vyberajú také deti práve preto, aby náhodou nekládli „nepríjemné“ otázky ohľadom niečoho, čo som spomínal vyššie.

Tento článok som sa rozhodol napísať z 3 dôvodov:

1.chcem sa už s touto minulosťou vyrovnať a pohnúť sa konečne ďalej, a preto som potreboval všetku vyššie popisovanú špinu, ktorú ľuďom bežne robia, zo seba dostať;

2.chcel by som, aby niekto v čase, keď som bol nezamestnaný, varoval pred podobnými sektármi mňa. To sa však nestalo. Tak som sa rozhodol, že aspoň ja budem varovať druhých;

3. len pred nedávnom táto Sekta, och pardón „jazyková škola“ dokonca expandovala. V súvislosti s hojne medializovaným príchodom zahraničného investora na západné Slovensko, rozšírili svoje pôsobenie aj do ďalšieho veľkého krajského mesta. Človeku je zle, keď vidí, že nespravodlivosť nielen žije, ale dokonca prekvitá. Aj to je dôvod, prečo som chcel tento článok napísať.

Pre prípad, že by to niekoho náhodou zaujímalo: Najzaujímavejší bol môj odchod z tejto školy. Dôvodom bol v podstate vyššie spomínaný nedostatok študentov, na ktorý som sa nadriadeným viackrát sťažoval. Nikto predsa nevie dlhodobo prežívať v centre Bratislavy z 350-400€ platu. Okrem vyššie spomínanej rady s „priťahovaním“ študentov som však žiadnu inú už nedostal. Napokon mi bolo oznámené, že asistencie, teda výpomoc 2.učiteľovi na hodinách, už od istého dátumu realizovať nebudem môcť, nakoľko sa práve blížilo obdobie letných prázdnin, kedy sa zhruba mesiac v jazykovke učilo v pomerne limitovanom režime z hľadiska počtu hodín a kurzov. Zostal by mi teda len môj kurz, čo by vzhľadom na nízky počet študentov, ktorí mi boli do kurzu pridelení, vychádzalo zhruba tak, že by som po uhradení všetkých svojich životných nákladov(formálny odev v duchu tzv. business code, na ktorom trvali; dochádzanie do práce na vzdialenosť cca 100km, jedlo atď. ), išiel dokonca pár € do mínusu. Nikto ma teda v podstate formálne nevyhodil. Na to bolo ich vyjadrovanie až priveľmi eufemistické. Oni ma jednoducho nepriamo vyštvali tým, že by som do práce musel chodiť na vlastné trovy. Teda nie prácou zarábať, ale do konca denne „prerobiť“. To som logicky nemal v pláne. Taký pokročilý level workoholizmu, aby som chodil do zamestnania a šiel pritom do mínusu, som doposiaľ v živote nedosiahol. Možno táto jazykovka hľadá práve takých. Ja som evidentne do tohto ideového rámca nezapadol.

Ak sa Vám náhodou po prečítaní týchto riadkov, zachcelo ma ľutovať, prosím Vás, to naozaj nemusíte. Napriek všetkému, beriem stretnutie s touto sektou alias jazykovou školou ako skúsenosť. Nevravím, že pozitívnu, ale určite skúsenosť. Napokon, ľútosť a už vôbec nie sebaľútosť, človeku nijako výrazne kvalitu života nezlepší. Človek potrebuje aj negatívne skúsenosti, aby sa v živote niekam posunul. Inak povedané, je dôležité aj vedieť, pre akých ľudí človek určite pracovať nechce.

Meno jazykovej školy uviesť nehodlám, nakoľko vôbec nepochybujem o tom, že fanatici, ktorí túto „inštitúciu“ vedú, by po uvedení tohto názvu nemali problém ma zažalovať za poškodzovanie obchodného mena. Každopádne stačí otvoriť oči a istotne rýchlo zistíte, o ktorej jazykovke som písal. Zásadne sa všade prezentujú „naskrutkovanými“ úsmevmi od ucha po ucho, ktorými akoby sa podozrivo pokúšali niečo zakryť. Iste, poviete si, veď každá reklama je založená na pozitívnom výraze účastníkov, to je síce pravda. Ale napriek tomu, je podľa mňa istá hranica, pri ktorej si poviete, že táto prezentácia úsmevu je už trochu „násilná“. Spoznáte ich pomerne ľahko.  Vždy sa prezentujú tak, že svojimi metódami vysoko prevyšujú konkurenciu a nikto na celom svete, ba možno v celom vesmíre na ich „super-nadpozemsky-fantastickú“ metódu výuky nemá….Žiadna iná jazykovka sa neprezentuje ako táto. Negatívne recenzie na ich stránke budete taktiež hľadať pomerne márne, napriek tomu, že som sa nimi stretol už ako učiteľ pri rozhovore s viacerými študentmi. Selektívne ich však odstraňujú. Nikto predsa nechce negatívnu reklamu a už vôbec nie ten, kto ako praktiku marketingu využíva niečo, čo už nemá ďaleko od vymývanie mozgu.

Každopádne, svoje skúsenosti s touto „jazykovou školou“, ktoré by som po tejto svojej prednáške, popísal ako „worst shit“( anglicky.: „najhojrší exkrement“ ) som chcel odovzdať ďalej. Spomínaná „jazykovka“ nielen funguje, ale dokonca prosperuje a expanduje. Možno sa pýtate na to, či aspoň vedia poriadne naučiť cudzí jazyk. Na to viem povedať len jediné: a nie je to jedno? Keby aj vedeli poriadne naučiť cudzí jazyk, ospravedlnilo by to podobné zaobchádzanie s podriadenými? Jazyk sa dá naučiť aj s tým, že sa učiteľovi zaplatí zaslúžená mzda. Aj s tým, že dostane úprimné odpovede ohľadom toho, prečo nemá študentov a kedy ich dostane.  Pre mňa je dôležité odovzdať Vám hlavne jediné posolstvo: majte prosím Vás oči otvorené a dobre si všímajte do akej školy vrážate peniaze. V podobnej inštitúcií sa totiž, tak ako som sa tam ocitol ja, môžu ocitnúť aj Vaši blízki, kamaráti, či známi. Či už chcete takéto inštitúcie podporovať napriek všetkému uvedenému, je len a len na Vás.

Akákoľvek podobnosť alebo zhoda s existujúcou jazykovou školou, je čisto náhodná. Autor článku nezodpovedá za to, že si čitateľ spojil ľubovoľnú jazykovú školu s jazykovou školou popisovanou v článku.